ANDREA UVÁČIKOVÁ
Ako vnímate súčasnú grafiku v porovnaní s jej historickým vývojom? Ktoré trendy alebo inovácie dnes považujete za najzaujímavejšie?

Umeleckej grafike sa venujem dlhodobo – od začiatku 90. rokov 20. storočia. K jej výskumu, prezentácii a reflexii v kontexte súčasného vizuálneho umenia ma priviedla práca kurátorky v Štátnej galérii v Banskej Bystrici (dnes Stredoslovenská galéria). Táto inštitúcia sa dlhodobo – už od roku 1968 – zameriavala vo svojej výstavnej a zbierkotvornej práci na oblasť grafiky. Bola to v rámci Slovenska špecializácia tejto galérie popri reflexii umenia 20. storočia. Po novembri 1989 sa výstavy grafiky koncentrovali na bienále a trienále súčasnej slovenskej grafiky, ale aj veľké projekty typu Počítačová grafika, Digitálna a elektronická grafika, profilové výstavy veľkých osobností slovenskej a českej grafiky. Kontakt s umeleckou grafikou bol v mojej galerijnej praxi teda pomerne intenzívny.

Súčasné koncepcie a podoby grafiky boli od polovice 90. rokov 20. storočia výrazne inovované novými možnosťami počítačového a digitálneho umenia. Vplyv mala určite aj prevažujúca štýlová podoba aktuálneho umenia – najmä neokonceptualizmus, ktorý umožňoval spolu s novými technológiami tlače, čerpať výrazovosť z ostatných médií, preberať a modifikovať existujúce obrazy. Mohli sme tiež vidieť nové perspektívy expanzie grafiky – jej presahy do iných médií, jej novú experimentálnu podobu a mnohé invenčné autorské postupy. Preto možno objektívne konštatovať, že v porovnaní s predchádzajúcim vývinom až do obdobia 70. a 80. rokov 20. storočia, došlo k dynamickému rozvoju grafiky a her akceptácii v súradniciach súčasného umenia. V tejto súvislosti som sa podieľala na výskumnom grante Transmediálny priestor grafiky na Fakulte umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Súčasná grafika sa veľmi rôznorodo prejavuje – od tradičných techník až po digitálne procesy. Aké techniky sú momentálne najpopulárnejšie medzi mladými umelcami a prečo?

Istá presýtenosť v oblasti počítačovej a digitálnej grafiky, ktorá vyprodukovala popri originalite a umeleckej kvalite aj mnoho balastu a nápodoby v podobe rýchlych „skečovitých“ obrazov, sa prejavila okolo roku 2010 k intenzívnemu návratu k viacerým klasickým technikám. Na Slovensku to boli najmä návraty k výškotlači ako drevorez, drevoryt, linoryt, ktoré sa dali aj výrazovo simulovať pomocou sofistikovaných softvérov. Tvorbu mladých grafikov a grafičiek som sledovala najmä na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde som pedagogicky pôsobila do leta 2025, ako aj na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a Fakulte umení v Košiciach. Ich preferencie pri použití grafických techník sa menili v čase a závisia od individuálnych nastavení a samozrejme zručností. Tiež za posledných 10 rokov možno konštatovať u väčšiny návrat ku klasike, ale pomáhajú si digitálnou predlohou. Popri ateliérovej výučbe techník radi experimentujú, čo im umožňujú mnohé workshopy doma a v zahraničí. Niekoľko rokov boli zamerané na telovú, performatívnu a akčnú podobu grafiky. Veľa poslucháčov a absolventov odboru grafika tvorí autorské albumy a knihy, pri tvorbe ktorých kombinujú techniky. V obľube je stále autorská monotýpia, ale aj slepotlač, pečiatkovanie pomocou autorských miniatúrnych matríc a procesuálna tvorba tlače. Pre súčasnú generáciu grafikov a grafičiek, ktorí nastupujú do praxe, je tu množstvo technických možností, ale v priebehu štúdia sa chcú naučiť ovládať aj náročné klasické postupy.

Súčasní grafici často pracujú s hybridnými technikami, ktoré spájajú rôzne výtvarné médiá. Ako vnímate tento prístup a aké výhody alebo výzvy prináša?

Kombinácie postupov a techník či spomínané presahy grafiky s inými médiami by mali byť použité primerane cieľu výpovede a autorskej intencii. Inak môžu vo výsledku priniesť samoúčelné efekty a skĺznuť k určitej maniere, prípadne zanikne grafické špecifikum. V súčasnosti sa grafika stále viac otvára verejnosti cez výstavy, workshopy alebo experimentálne projekty. Aké je miesto grafiky v súčasnom výtvarnom svete a jej vplyv na širšiu kultúru? Už po roku 2000 môžeme na výtvarnej scéne sledovať integráciu grafiky do kolektívnych výstav, nielen špecializované prehliadky, prípadne autorské výstavy. Podobné to bolo aj s maľbou alebo odbormi sochárstva. Zdalo sa, že nové perspektívy umenia sa týkajú len nových médií. Napríklad na veľkej decéniovej výstave Nulté roky v Dome umenia v Bratislave, ktorá sumarizovala to najlepšie zo slovenského umenia v rokoch 2000 – 2010 sa neobjavilo ani jedno grafické dielo. Na grafiku sa akoby „zabudlo“, hoci tu boli významné príspevky práve v tomto médiu (Csudai, Havrilla, Marko Blažo, Mikyta, Derner, z mladších Klepoch, Maťátko…). Miesto a pozície grafiky sú dnes dôležité ako vo voľnom umení, tak v knižnej kultúre, ilustrácii, digitálnom a animovanom umení a celkove v spektre vizuálnej kultúry. Napokon, aj pre zberateľov a záujemcov o súčasné umenie je grafika cenovo dostupnejšia. Pretrvávajú tu však predsudky, že grafika je akoby „menej“ hodnotná komodita, lebo jednak disponuje viacerými exemplármi a je menej trvácna.

Aké významy alebo emócie môže grafika v súčasnosti komunikovať, ktoré nie sú bežne prítomné v iných výtvarných médiách? K akým problémom alebo otázkam súčasnej spoločnosti by mali grafici podľa vás upriamovať svoju pozornosť?

Je to opakujúca sa a spoločná výzva pre celok vizuálneho umenia. Grafiku v tomto zmysle nemožno vyčleňovať z kontextov súčasného umenia. Tradovalo sa, že grafika je komornejšia, intímnejšia, do seba zavinutá výpoveď. Dnes to už celkom neplatí, s výnimkou autorských kníh, špecializovaných albumov a edícií. Tam majú grafika a kresba výhodu. Mladí umelci a umelkyne by sa mali sústreďovať na aktuálne problémy svojej doby. Pomôžem si Jindřichom Chalupeckým a jeho myšlienkami v knihe Úděl umělce: Duchampovské meditace (1982), kde hovorí, že umelec má reflektovať existenciu a povahu tejto existencie. Podobne ako filozof, aj umelec má podľa neho podať reflexiu samotného bytia, jeho povahy a hodnoty. Táto vysoká méta umenia si však vyžaduje istý stupeň ľudskej zrelosti a nadhľadu, ku ktorej je dlhá cesta. Preto pri začínajúcich umelcoch vidieť prevahu osobných, skôr autoreflexívnych tém, silných príbehov, ale aj nadčasových existenciálnych tém ako sú vesmír, náboženstvo, rodina, láska… skrátka archetypy, čo je úprimné a autentické.

Mohli by ste nám priblížiť, čo bolo vaším cieľom pri kurátorovaní výstavy Súčasná česká a slovenská serigrafia? Ako ste vybrali vystavujúcich umelcov a aké kritériá ste pri tom použili?

Koncepcia tejto ojedinelej a svojho druhu prvej výstavy na Slovensku bola určovaná tak trochu vopred. Cieľom výstavy bolo predstaviť výber z unikátnej a svojho druhu jedinej zbierky súčasnej stredoeurópskej serigrafie v Čechách, ktorú nadobúda a spravuje Fakulta umení Ostravskej univerzity od roku 1997. Druhým limitom boli komorné výstavné priestory Galérie Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši, ktorú spravuje Liptovská galéria. Rozhodla som sa vybrať a prezentovať najnovšie diela, ktoré vznikali v ostatných desiatich rokoch – od roku 2015. Tento časový limit mi poskytol priestor pre aktuálnosť súčasnej tvorby. Z rozsiahlej zbierky diel (cca 500 kusov grafických listov) som mohla vybrať len cca 60 diel. Zbierka je skvele dokumentovaná, digitalizovaná a tak výber diel prebiehal viac menej pri monitore. Mojim kritériom bola popri časovej osi najmä osobitosť diela a spôsob výpovede. Mám na mysli originalitu, jedinečnosť autorských výpovedí a výtvarnú (estetickú) hodnotu diel. Dielo ma muselo zaujať svojou vizualitou, výrazovosťou a tiež témou, hoci na hlbšie poznanie a interpretáciu by to vyžadovalo určite viac času a štúdia. Pri výbere a najmä pri inštalácii diel som zohľadňovala aj generačné hľadisko. Podľa mňa je dôležité vidieť ako sa umenie vyvíja a mení s nástupom jednotlivých generácií. Na výstave vidieť doznievajúce tendencie neomoderny a neoavantgardy – od 60. rokov 20. storočia; postmoderné, rozvoľnené figurálne prejavy najmä v štýle neoexpresionizmu, ktoré využívajú prvky kresby a maľby, od polovice 90. rokov neokonceptualizmus s presahom do súčasnosti a tvorba súčasnej mladej nastupujúcej generácie. Výtvarné umenie je dnes výrazne pluralitné, v umení neprevláda jeden štýl, ale sme svedkami rozmanitosti a častých odkazov na modernu a neomodernu.

Serigrafia je technika s veľmi dlhú históriou, ale tiež sa dnes veľmi modernizuje. Aké nové smery a prístupy v tejto technike vás najviac zaujali počas prípravy výstavy?

Na výstave je množstvo kvalitných a unikátnych diel. Vidieť isté tendencie výtvarného prejavu pretavené cez technické osobitosti a výrazové možnosti sieťotlače. Napríklad stručné kresebné gesto, šifra, skratka, vrstvenie obrazov a znakov v jednom diele, plynulá obrazová plocha, kolážovitosť, simulácia fotoobrazu, simulácia hĺbkotlače a iné. Zaujali ma viacerí umelci – napríklad procesuálno-konceptuálny Jan Měrička, Zbyňek Janáček a jeho asociatívne, minimalistické diela, Ondřej Michálek so svojim novým programom, Petr Nikl, Václav Rodek, Jan Drozd, František Filipi a mnohí iní. Zaujímavý autorský experiment so serigrafiou prezentuje napríklad Igor Benca.

Serigrafia sa často využíva v komerčnej sfére, ale aj vo voľnom umení. Aký je podľa vás rozdiel medzi serigrafiou ako komerčným nástrojom a ako umením?

História umenia 20. storočia nám na túto otázku už raz dala ráznu odpoveď v tvorbe pop artových umelcov, ktorí obe sféry prepojili a boli úspešní. Dnes je tá komerčná oblasť bohato štruktúrovaná – od banálnych produktov dennej spotreby, až po sofistikované využitie v módnom priemysle a komplexe tvorivého dizajnu. Pri umeleckej tvorbe ide o autorský program, individuálny prístup a originálnu výpoveď. Je to iná estetická hodnota. Masovosť verzus individuálne, ojedinelé.

Výstava sa zameriava na českú a slovenskú scénu – aké špecifiká vidíte v prístupe umelcov z týchto krajín k serigrafii? Má tento región nejaké osobité tendencie, ktoré sa prejavujú v tejto technike?

Sú tu isté príbuznosti, ale aj rozdiely v autorských prístupoch. Kým česká tvorba pôsobí viac naratívna, zobrazovacia – s výnimkou bohatej škály neoabstraktných polôh – tak slovenská je konceptuálnejšia, viac znaková. Viac pracuje s apropriáciou existujúcich obrazov. V zbierke je ale doposiaľ len pomerne malá vzorka slovenskej tvorby (12 autoriek a autorov), čo nedáva nateraz priestor pre širšie a objektivizované zhodnotenie a náležitú komparáciu.

Ako sa dá popísať váš osobný prístup k kurátorstvu? Snažíte sa pri príprave výstavy skôr nastaviť tematickú linku, alebo sa sústredíte na výber konkrétnych techník a umelcov?

Môj prístup som už naznačila vyššie. Zakladá na originalite prejavu, sile výrazovosti či autorského gesta, ako aj silnej téme, pričom ona nemusí byť naratívne spracovaná. Technika diela je potom pri výbere v mojich očiach „druhoradým“ kritériom, hoci je veľmi dôležité, aby bola profesionálne precízne a invenčne zvládnutá. V roku 2019 som dokončila publikáciu Alternatívna slovenská grafika, kde sa môj záujem koncentroval na prekračovanie zaužívaných postupov a klasických techník v umeleckej grafike a tiež viacerých autorských experimentov od informelu po digitálnu matricu. Cítila som potrebu prelomiť pretrvávajúci mýtus a definície o jedinej a „pravej“ podobe grafiky. Publikácii predchádzali dve rozsiahle výstavy v mojej koncepcii a výbere. Stretli sa s úspechom a najmä záujmom o neprebádané – biele miesta vo vývine našej grafiky. Rada by som na tento výskum nadviazala a spracovala vývin v umeleckej grafike nasledujúcich dekád – po roku 2000. Zamýšľané východisko pri kurátorskej tvorbe výstav – ich koncepcia záleží od uhla pohľadu na súčasné, ale aj „prekopávané“ staršie umenie. V súčasnosti sme svedkami istého návratu k celej škále tematickým výstav. Ja som robila skôr na autorských a dekádových výstavách alebo špecificky počas pôsobenia v galérií na pravidelných prehliadkach súčasnej slovenskej grafiky. Po mojom odchode z galérie (odvolaní) sa uskutočnil už len jeden ročník (2011) a podujatie zaniklo. Verím, že časom sa obnoví – grafika to potrebuje a zaslúži si to.

PhDr. Alena Vrbanová, PhD. (1960). Historička, teoretička a kritička umenia. Vyštudovala odbor Veda o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1979–1984). Doktorandské štúdium absolvovala na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulte UKF v Nitre (2007–2012). V rokoch 1984–2007 pôsobila v Štátnej galérii v Banskej Bystrici ako kurátorka zbierok a výstav; v rokoch 1992–1995 a 1999–2007 tu pôsobila vo funkcii riaditeľky. V rokoch 2003–2025 pôsobila na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. V rokoch 2008–2013 pôsobila na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2007–2008) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2013–2014). Zameriava sa na výskum a reflexiu umenia 2. polovice 20. storočia a na oblasť umeleckej grafiky. Autorsky participovala na odborných a vedeckých publikáciách: Slovník pojmov svetového a slovenského umenia 2. polovice 20. storočia (1999), Dejiny slovenského výtvarného umenia – 20. storočie (2000), Stanislav Balko (2003), Ľubo Stacho (2004), Slovenská grafika 20. storočia (2006), Miroslav Nicz (2009), Štefan Balázs (2010, 2020), Asimilácia verzus originál (2011), reVízia (2013), Zbierka Galérie Cypriána Majerníka, Nové teritóriá modelácie priestoru (2014), Štafetová tlač, Copy (20) Ride, Peter Meluzin, Revízia 20, Jozef Suchoža (2017), Alternatívna slovenská grafika (2019), Maľba. SK (2022), Igor Ďurišin (2023).